ZŠ M. R. Štefánika v Ivanke pri Dunaji

Spomienky na Škótsko

Už po tretí raz sme sa z našej ZŠ vydali na potulky Veľkou Britániou. Tohto roku to bolo Škótsko. Zájazdu sa zúčastnilo 24 žiakov a 7 dospelých. Program, ako zvyčajne, navrhla cestovná agentúra Studentlines. Išlo o bohatý a pekný program. Navštívili sme Amsterdam, dve noci sme strávili na deväťposchodovej lodi, boli sme na exkurzii v destilárni na výrobu škótskej whisky v Glenkinchie, zašli sme do hlavného mesta Edinburgh a na jeho hrad. Boli sme v Múzeu detstva a hračiek, v Národnej galérii a rozchod na nakupovanie bol aj na Princes Street. Prezreli sme si bývalé hlavné mesto Dunfermline s pozoruhodným palácom a opátstvom. V kostole tu má hrob škótsky národný hrdina Robert Bruce. Nasledovalo pobrežné mesto Dundee s lodným múzeum urobeným z plachetnice Discovery, ktorá bola kráľovskou výskumnou loďou pre prvú výpravu kapitána Scotta na Antarktídu.

Jeden deň sme strávili v horách na Vysočine (Highlands). Hľadali sme lochneskú príšeru, ako už toľkí pred nami. Že sme ju aj videli, si nechávame pre seba. Aj tak by nám nikto neveril... Bol to krásny, ale náročný deň; precestovali sme okolo 700 km, aby sme sa dostali až do vrchov Vysočiny a späť. Na vresom porastených kopcoch sa vytrvalo pásli ovce a rohaté kravy. Rastlinný symbol Škótska, bodliak, žiaľ ešte nekvitol. Aspoň z diaľky sme videli škótsky najvyšší vrch Ben Nevis (1343 m). V tento deň sme absolvovali aj osviežujúcu malú túru. Vedúci zájazdu by už boli aj radi zavelili čelom vzad, ale naši žiaci mali takú radosť z toho, že sú v prírode a nemusia sedieť v autobuse a k tomu ich ešte hnala aj zvedavosť, čo uvidia zhora, že ich bolo len ťažko možné zastaviť.

Navštívili sme zámok Floors Castle v Kelso a hrad Bamburgh, ktoré ešte stále fungujú aj ako šľachtické sídla. V prvom býva škótsky vojvoda Roxburghe s rodinou a v druhom lord Armstrong so svojimi príbuznými. Floors Castle je situovaný v prekrásnej prírode škótskeho vidieka, zatiaľ čo Bamburgh leží na útesoch nad pobrežím severného Anglicka. Napriek 21. storočí stále platí, že pri stretnutí sa s Jeho Ctihodnosťou nesmú zamestnanci alebo návštevníci začínať konverzáciu sami. Musia počkať, až budú oslovení ním...

Veľmi pôsobivá bola destiláreň v Glenkinchie. Vo vzduchu sa vznášala opojná sladová aróma. Denne spotrebujú 1600 kg jačmeňa. Detaily procesu výroby svojho nápoja si každá zo stovák destilárni chráni, ale návštevníkom radi vysvetlia hlavné princípy výroby škótskej whisky. Pre špecifickú chuť je veľmi dôležitý aj tvar kotla, v ktorom sa sladový roztok destiluje. Každý deň vyrobia 8000 litrov destilátu, ktorý uložia do použitých amerických dubových sudov po bourbonu a sherry a nechajú zrieť. Po troch rokoch zrenia sa tento vzácny mok môže nazývať „whisky“. V Glenkinchie však whisky zreje najmenej desať rokov. Pozoruhodné je, že celú prevádzku v jednej smene obsluhujú iba dve osoby. Celkovo sa ich strieda desať, ktorí poznajú tajomstvo výroby. Zákony vo Veľkej Británii sú veľmi prísne. Nikomu pod 21 rokov nepredajú alkohol a keď sa im zdáte príliš mladý, tak vás neváhajú legitimovať.

Zažili sme aj niekoľko vtipných momentov. Prekvapenie, až mierny šok nám spôsobil náš sprievodca, ktorý sa rozhodol kúpiť si „odev Škóta“: kašmírovú károvanú sukňu (tzv. kilt), biele vysoké podkolienky, škótske tričko a koženú kapsičku okolo pása (sporran). Presne podľa vzoru domácich... až na gajdy. Na druhý deň sa priznal, že nosiť to na sebe v skutočnosti nebolo až také zábavné ako sa nám zvonku zdalo...

O ďalšie prekvapenie sa postaral Edko Dvorecký. Vypýtal si dovolenie a iniciatívne si zaplatil vstupné na vysokú vežu v strede Edinburghu. Ostatní nič netušili až do okamihu, keď nám Edo mával a kričal z obrovskej výšky. Takéto zážitky mávajú tí naozaj odvážni turisti a on takým je.

Prvú noc niektoré karavany zažili „útok čajok na úsvite“ na strechu karavanu. Okolo 5. hodiny ráno sa kŕdeľ vzniesol nad karavan a začali tam vyvádzať. Kým sme si uvedomili o čo vlastne ide, nás to aj vyľakalo. Potom sme si na to zvykli. Čajky boli našimi trvalými a vernými sprievodcami aj na lodi, najmä pokým im ľudia niečo hádzali.

V karavanoch sme si tradične varili sami. Ktosi raz spomenul, že by mohli byť palacinky... a niektorí sa toho naozaj chytili. Zuzka Horváthová bola naozaj majsterka v ich vyrábaní. Ledva sa jej z nich ušlo!

V niektorých karavanoch zažívali trochu zimu a tak sa stalo, že sa aj všetci piati na noc presťahovali z izieb do obývačky do blízkosti piecky.

Cestou domov sme navštívili Van Goghovo múzeum v Amsterdame. Bolo zaujímavé sledovať jeho umelecký vývoj, ktorý v tom čase málokto vedel oceniť. A tak Van Gogh zomiera v chudobe, sám a nezávideniahodne. Za celý život predal iba jediný svoj obraz, ale keby videl koľko ľudí čaká na vstup do jeho múzea dnes!

Veľmi dobrý dojem sme mali zo študentského mestečka Utrecht. V centre zrenovovaná katedrála, ktorú pred asi 300 rokmi poškodil uragán, ktorý sa prehnal mestom. Podarilo sa ju opraviť. Zdalo sa, že celé Holandsko sa prepravuje na bicykloch. Niektoré by sme u nás už zaradili do múzea, ale tam sa na všetkom jazdí!

Záverečným mestom bol Kolín nad Rýnom so svojou majestátnou gotickou katedrálou a múzeom so zbierkou obrazov Pabla Picassa. Najazdili sme viac ako 4000 km a sme Bohu veľmi vďační, že sme sa zdraví a celí vrátili domov. Niektorí účastníci zájazdu sa aj dva dni potom neukázali v škole, lebo nevládali dôjsť a potrebovali dobehnúť spánkový dlh.

Veríme, že aj budúci rok prinesie našim žiakom ponuku na zaujímavý výlet nabitý poznaním aj zážitkami...

Mária Čaputová a David Ručka






© 2003-2011 ZŠ M. R. Štefánika v Ivanke pri Dunaji