So žiakmi našej školy sme už po piaty krát vyrazili za hranice Slovenska, tentoraz na 7 dní do dvoch európskych veľkomiest, Londýna a Paríža. Keď tak spätne na všetko pozeráme, vidíme, že sme boli každý deň svedkami malých zázrakov. Milým prekvapením hneď na úvod bol veľmi pekný a pohodlný, zbrusu nový autobus, ktorý s ľahkosťou pojal žiakov Trebišovskej ZŠ i našej z Ivanky pri Dunaji. Spolu nás bolo 58 cestujúcich. Ako to s novými vecami chodí, občas aj nemilo prekvapia. V novučkom autobuse sa pokazil tachograf zaznamenávajúci údaje o šoféroch a jazde a v garážach pri Prahe ho vyše dvoch hodín opravovali. Bol to čas vhodný na narovnanie nôh, zoznámenie sa s ďalšími cestujúcimi a prestávku na olovrant. Žiaci od nás niekedy chceli odpovede na otázky, na ktoré sme odpoveď ani my nemali; napr. za koľko To opravia, kedy Tam už budeme, ako to tam bude vyzerať… Predpoveď počasia pre Londýn hlásila „silné dažde a prehánky“ , a neboli! Bolo by to veľmi znepríjemnilo celý pobyt. Rozpršalo sa až v posledný deň a to nás utvrdilo vo vďačnosti za to, že až dovtedy sa počasie dobre držalo a mohli sme zvládať program v slnečnej nálade.
Cestovali sme cez Česko, Nemecko, Belgicko do Francúzska a odtiaľ z Calais trajektom (veľkou prepravnou loďou) do Doveru v Anglicku. Pre žiakov to všetko bol zážitok. Cestu znášali dobre a boli veľmi disciplinovaní. Ďalším prekvapením bol Londýnsky maratón, ktorý sa bežal práve v nedeľu nášho príjazdu. Veľa ciest bolo uzavretých a neprechodných, a tak sa plánovaný program prehodil z konca na začiatok: spoznávanie Londýna sme začali v Britskom múzeu. Britské múzeum je úžasnou pokladnicou cenností z celého sveta a súčasne dokladom koloniálnej a imperiálnej minulosti Británie, ktorá okrem niektorých civilizačných vymožeností priniesla do sveta aj veľa nespravodlivosti; s dôsledkami dnešnej nestability v niektorých krajinách Ázie a Afriky. Z Britského múzea sme zamierili do farebnej a voňavej Čínskej štvrte, na Leicesterské námestie, Piccadilly Circus a Trafalgarské námestie s jeho dominantami: Národnou Galériou a Nelsonovým stĺpom. To bol už čas, kedy začínala väčšina maratóncov dobiehať do cieľa a centrum mesta sa začínalo zapĺňať športovcami sprevádzanými svojimi rodinami a fanúšikmi. Niektorí krívali, iní posedávali, ďalší sa zohrievali pod plachtami, lebo striedavo fúkal chladný vietor. Maratón bežalo 38 tisíc odvážlivcov, mnohí z nich v kostýmoch pre rôznu charitu. Prepojenie Londýnskeho maratónu so zbieraním príspevkov na rozličné bohumilé účely je už dlhou tradíciou. Prejsť bez úrazu cez dav fanúšikov so všetkými našimi cestovateľmi, bolo prvou zaťažkávacou skúškou. Zvládli sme to, nestratil sa nikto. Odmenou im bolo, že sa mohli neplánovane previezť na Londýnskom oku a pozrieť si krátky film s londýnskou tematikou v 4D kine.
Večer sme sa stretli v južnej londýnskej štvrti, Wallingtone s rodinami, ktoré sa na najbližšie dva dni stali našimi hostiteľmi. Tento typ ubytovania prináša príležitosť spoznať každodenný život v bežnej rodine a samozrejme možnosť konverzácie a rozvíjania jazyka. Ráno sme si vždy rozprávali zážitky, ako to v ktorej rodine vyzeralo. Niekde boli žiaci vo veľkom pohodlí, inde boli natesno v izbe. Niektoré rodiny zakúrili, v iných bolo chladnejšie. Pri jednom dome chodili do záhrady líšky, inde mali 5 zajacov, mačku, psa alebo škrečkov. Niektorí naši žiaci si v záujme precvičovať angličtinu pripravili pre domácich písomne otázky, ktoré mohli svojou otvorenosťou rezervovaných Angličanov mierne zaskočiť. Niektorí si pochvaľovali stravu, ďalší mali trochu výhrady, prišlo aj k vzájomnej výmene desiat, ktoré im ráno v rodinách nabalili. Aj sme sa nasmiali.
Jedno dopoludnie sme strávili v letnom sídle kráľovnej Alžbety vo Windsore. Práve pre prítomnosť panej domu boli niektoré priestory uzavreté. Ešte pred vstupom sme stihli tradičnú výmenu stráže. Areál zámku je príjemný, s prekrásnou záhradou a maličkým umelým vodopádom. Po návrate do Londýna sme prešli Green Parkom smerom k Buckinghamskému palácu, a od tejto známej rezidencie kráľovskej rodiny sme sa premiestnili cez Hyde Park na Oxford Street, kde sa dá pri troche šťastia lacno a kvalitne nakúpiť.
Záverečný deň v Londýne bol opäť poznamenaný dopravnou zápchou, kvôli ktorej sme nestihli navštíviť interiér Katedrály sv. Pavla v City. Prechádzka po južnom brehu Temže bola krátka, ale nádherná. Cestou sme prešli najznámejším trhoviskom Borough Market, navštívili katedrálu Southwark, na nábreží obdivovali mosty a loď kráľovského piráta Francisa Drakea Golden Hinde, objavili Shakespearove okrúhle divadlo Globe a cez most Millenium sme nakoniec došli ku Katedrále Sv. Pavla. Po dlhom čakaní na autobus zaseknutý v zápche sme odcestovali na trajekt do Doveru, aby sme po príjemnej plavbe zvyšok pobytu strávili vo Francúzsku.
Bývali sme v F1. Je to sieť lacnejších hotelov, ktoré vám umožnia prenocovať, umyť sa, naraňajkovať a vyraziť za turistikou ďalej. V prvom hoteli pri Calais sme sa stretli s prevádzkarkou, ktorá by svojou prísnosťou a vyžadovaním ticha zvládla aj disciplínu vo väzení. Hneď od dverí nám jasne oznámila o čo jej ide a po zvyšok noci sme sa to snažili dodržať a ustrážiť ticho ako sa len dalo. Bol to výkon!
Ráno sme sa rozlúčili v dobrom. Čakal nás pekný deň a Eiffelova veža, prezývaná „železná dáma“, na ktorú sa niektorí vyviezli výťahom, iní vystúpili po svojich. Je to naozajstná dominanta Paríža a zároveň riadna „kopa železa“. Na jej vrchol vedie 1652 schodov a váži 7000 ton. Natierajú ju raz za 7 rokov, vždy trochu inou farbou. Bazilika Božského srdca na vrchu Montmartre je prekrásna. Bonusom bol spev benediktínskych mníšok, ktoré spievali vešpery v krásnej francúzštine. Za kostolom na Námestí maliarov nás už očakávali umelci, ktorí kreslili ľuďom portréty, zabávali a predávali suveníry.
Vyhliadková plavba po rieke Seine bola hodnotným zavŕšením výletu, nakoľko tento deň bol v Paríži našim posledným. V priebehu príjemnej plavby sme mohli sledovať mnohé parížske pamiatky a počúvať pri tom francúzsku hudbu a do slúchadiel informácie a básne ospievajúce krásy Paríža. Pokračovali sme prechádzkou po meste smerom k Invalidovni s hrobom Napoleona a odtiaľ do obrazovej galérie v Louvri. Bol to náročný daždivý deň, s chodením a čakaním v rade. To všetko sa na našich žiakov podpísalo, ale aj tak si každý z nich dal námahu a známy Leonardov obraz Monu Lisu v múzeu našiel a odfotil. Možno by ste čakali obraz veľkých rozmerov, v skutočnosti je pomerne malý a v porovnaní s ostatnými takmer nenápadný. Aj v tom je jeho krása. V podvečer sme zašli ešte aj do Latinskej štvrte a do chrámu Notre Dame presláveného románom Victora Huga, ktorý sa zaslúžil aj o jeho obnovu v 19. storočí. Málokto mal ešte energiu pred chrámom hľadať Nultý bod, od ktorého sa meria vzdialenosť Paríža od ostatných miest.
Premočení, unavení, ale spokojní sme sa nalodili do autobusu a zamorili vzduch našimi mokrými topánkami a vecami. Šoféri mali našťastie pre všetko veľké pochopenie. S nekonečnou trpezlivosťou nám otvárali batožinový priestor zakaždým, keď si v ňom niekto niečo zabudol, aj v daždi. Veľkú ústretovosť a pohotovosť prejavila aj naša sprievodkyňa Gréta, Slovenka žijúca momentálne v Brne. Keďže strávila dva roky v Londýne ako barmanka a ošetrovateľka ťažko postihnutých, pozná mesto, jazyk a britskú mentalitu naozaj dôverne a má veľkú trpezlivosť s všakovakými klientmi a ich požiadavkami.
Radosť a zážitky detí a ich zvýšená motivácia učiť sa cudzie jazyky a spoznávať nové miesta sú napriek náročným prípravám a únavnej ceste povzbudením, aby sme rozmýšľali nad budúcimi cestovateľskými plánmi.
Mária Čaputová, David Ručka
